Nejeden rodič vytrvalo čaká na prvé slová či vety svojho dieťatka, no tie nie a nie prísť. Obdobie pred prvým rokom, teda predrečové obdobie, sa môže zdať z pohľadu laika akési nezaujímavé. Opak je pravdou. Čo sa deje vo vývine reči ešte predtým, než prídu prvé slová? Odpovedaním si na túto otázku sa zároveň dozvieme, čo všetko môžeme stimulovať.
Skúsme si predstaviť dom. To, čo vidíme na povrchu, sú múry, okná, strecha. Nič z toho by však nestálo, keby hlboko v zemi neboli kvalitné základy, na ktorých stavbu následne postavili. Najskôr je potrebné dôkladne pripraviť pozemok, nakúpiť materiál, vykopať a vytvoriť hlboké základy, a až keď je tento dôležitý základ pripravený, môžeme začať ťahať múry. Nejako podobne je to aj s rečou dieťatka. Prvé slová môžu prísť až po nadobudnutí schopností, ktoré sú na to nevyhnutné.
Jednou z kľúčových schopností je sluchové vnímanie. Dieťa sa začína otáčať za zvukmi predmetov a hľadá, odkiaľ zvuk vychádza. Či už ide o buchnutie hračkou, zvuk auta či vysávača. Neskôr prichádza fáza, keď dieťa okrem predmetov reaguje už aj na ľudský hlas. Postupne sa zvuky reči snaží rozlišovať, aby ich neskôr bolo schopné imitovať.
Ako môžeme pomôcť? Vnímajme prejavy dieťatka a priraďujme im význam. Ak si všimneme, že dieťa započulo zvuk z okolia, podporme ho a reagujme i my. Môžeme nahlas opísať, čo dieťa počulo, prípadne interpretovať, čo vidíme. Napríklad: „Ty niečo počuješ. Čo to je? Auto. Áno, počul si auto. Pozri, tam je.“ Pokiaľ pridáme aj gestá, uľahčíme tak dieťaťu porozumenie. Môžeme gestom dlaňami ukázať, že niečo hľadáme (Kde je?) alebo ukazovať prstom v smere zvuku, napodobniť auto. Pamätajme si, že ak dieťa niečo zaujíma, je to tá najlepšia chvíľa na rozvíjanie reči. Využime ju.
Motorika je ďalšou veľkou oblasťou. Dieťa sa zdokonaľuje v hrubej a jemnej motorike, ale i v oromotorike. Ak vedieme dieťatko k samoobslužným činnostiam ako obliekanie, vyzliekanie, papanie – trénujeme motoriku a zároveň aj koordináciu viacerých pohybov naraz, ktorá je nevyhnutná pri rozprávaní. Ak mu ponúkame po kašovitej strave čoraz tuhšiu – trénujeme i reč, pretože si posilňuje a zdokonaľuje svaly potrebné na hovorenie.
Prvé zvuky u detí vznikajú náhodne, keď sa dieťatko hrá s artikulačnými orgánmi. Vkladá do úst ruky a predmety a tým tvorí náhodné zvuky, experimentuje a skúša rôzne kreácie v podobe prskania, chrčania, híkania. A to je dobré. Zdokonaľovaním sluchového vnímania a motoriky sa tieto dve schopnosti spoja a dieťa prechádza do fázy napodobňujúceho džavotania. Reč sa človek učí opakovaním toho, čo počuje vo svojom okolí, a prvou formou učenia sa je práve imitácia. Nečakajme však, že neverbálne dieťa ihneď po nás zopakuje slovo na prvý šup. Dieťa nebude schopné opakovať slová, ak ešte nezvláda imitovať pohyby.
Nebude vedieť imitovať pohyby artikulačných orgánov, ak sa najskôr nezdokonalí v imitácii pohybov hrubej a jemnej motoriky. Treba citlivo vnímať túto postupnosť.
Ako podporiť dieťa v tom, aby začalo imitovať? Tak, že budeme po dieťati opakovať pohyby a zvuky, ktoré ono samo náhodne vytvorí. Zvláštne, však? Ak my budeme najskôr opakovať to, čo robí a hovorí dieťa, je pravdepodobnejšie,
že dieťa bude následne opakovať pohyby, zvuky a slová po nás. Smelo do toho. Keď búcha rúčkou o hračku, príďme k nemu a búchajme i my. Keď náhodne zdvihlo ruky počas papania nad hlavu, urobme to aj my. Prská pusou, výska? Urobme to i my, a to hneď niekoľkokrát za sebou. Nadšene. Ak budeme náhodným prejavom venovať pozornosť a zrkadliť ich, neskôr bude i dieťa opakovať po nás. Najskôr možno buchneme do vankúša len raz, potom opakovane viackrát spolu alebo sa neskôr budeme dokonca striedať, čo je ešte lepšie.
Striedaním si dieťa trénuje to, čo sa deje v rámci komunikácie – raz hovoríš ty, raz ja. Pri imitácii pohybov k nim nezabudnime pridať jednoduché slová ako BÁC, BUM, HOP, HOPA. Aby sa nové zvuky dobre darili, potrebuje si ich dieťatko „napozerať“. Je dobré zabezpečiť, aby videlo zblízka na naše ústa a mohlo vidieť, čo s nimi robíme, keď napríklad produkujeme slovo HAM. Že pusa sa najskôr poriadne otvorí a potom sa pery spoja. Upútať ho môžeme zábavným hlasom a výrazom v tvári. Dieťa počuje slovo, vidí, ako ho vyslovujeme, a aktivita je preň zaujímavá. To je dobrý predpoklad, že sa o imitácie môže čoskoro pokúsiť i samo. Buďme trpezliví.
Aby si dieťa počuté slová zapamätalo, zdokonaliť sa musí v predrečovom období aj pamäť. Ideálnym spôsobom, ako ju podporujeme, sú básničky, pesničky a čítanie kníh. Ak sa dieťa učí, že lyžička sa dáva do pusy a topánka patrí na nohu, zlepšuje svoju kogníciu.
Predstavme si dieťa, ktoré sa na jedálenskej stoličke hrá s lyžičkou. Tá mu spadne. Čo urobí dieťa? Pozrie sa na zem. Vie, že tá spadnutá lyžička neprestala existovať, ale je len kdesi na zemi. Zároveň sa ju snaží aktívne hľadať. I toto je jeden z predpokladov na príchod slov – schopnosť stálosti objektu. Rozvíjať ju môžeme hrou na schovávanie, môžeme skrývať predmety alebo sa skrývať my sami.
Prvé slová nemusia prísť u každého dieťatka tabuľkovo. Viac ako na ich počet sa skúsme v ranom veku orientovať na to, akými ďalšími spôsobmi dieťa komunikuje, ako vyzerá jeho interakcia s nami, s okolím. Skúsme si nahlas odpovedať na otázky. Ako žiada naše dieťatko, keď chce získať nejaký predmet? Ako si upútava našu pozornosť? Ako nám odkomunikuje, že je smädné? Vnímať tieto spôsoby komunikácie a adekvátne na ne reagovať je mimoriadne dôležité. Reakciou môže byť komentovanie toho, čo vidíme, interpretovanie toho, čo sa asi dieťa bez slov pokúša vyjadriť. Keď otočí hlavu pri jedle, môžeme povedať: „Nechceš. Tebe nechutí.“ Alebo: „Nie, mama, už nechcem. Hotovo.“ Pretiera si rúčkou oči: „Si unavený.“ Plače: „Mama, pomoc!“ Gestami sa dieťa dorozumie oveľa skôr. Ak ich zároveň budeme používať i my, uľahčíme tým dieťaťu prvé porozumenie.
Práve schopnosť používať gestá, stálosť predmetu a imitácie gest a zvukov sú nevyhnutné nato, aby sa hovorená reč objavila. Vedeli ste to?
Toto všetko je len malý náhľad na to, čo všetko musí dieťa zvládnuť, aby to vytúžené slovo prišlo. Buďme vnímaví a nestrácajme čas pasívnym vyčkávaním na prvé slovo. Stimulácia všetkých spomenutých oblastí je zároveň aj stimuláciou hovorenej reči.
Autor: Jana Kováčová – logopedička.